reklama

Iba platonická láska...

Stalo sa mi niečo neuveriteľné. Po rokoch som sa stretol so svojou prvou platonickou laskou- z detstva, lepšie povedané zo skorej puberty. Vtedy som sa po prvý krát bezhlavo zalúbil, hoci to bola len letná láska, a letnou láskou asi aj mala zostať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
Obrázok blogu

Stalo sa mi niečo neuveriteľné. Po rokoch som sa stretol so svojou prvou platonickou laskou- z detstva, lepšie povedané zo skorej puberty. Vtedy som sa po prvý krát bezhlavo zalúbil, hoci to bola len letná láska, a letnou láskou asi aj mala zostať.

Lenže ona mi nedala spávať dlho po tom. Už vtedy. Veľmi na mňa zapôsobila, a v hlave som si vlastne "vytvoril" ideál ženy, ktorým bola ona, ideálna, ale nedosiahnutena bytosť. Samozrejme, po rokoch, som sa zamiloval do daľšej, prezil s ňou "krásny čas", potom prišla ďalsia a ďalsia, ale občas som si na ňu spomenul, na svoju prvú, platonickú, ako asi vypada, zmenila sa? Je stále rovnako krásna? Rovnako očarujúca? Zapôsobila by na mna aj dnes, po rokoch? Občas som si predstavil, že sa raz náhodne stretneme. Bude si ma po rokoch ešte pamätať? Alebo už zabudla? Veď vlastne- ona sa nikdy nedozvedela, že ja som sa do nej zaľúbil, veď sme boli deti.

Ale niekedy treba náhode asi pomôcť. A tak som jej aj pomohol. Náhodičke. "Náhodou" som si získal na ňu kontakt, a napisal jej. Najprv tajnostkársky. Nevedela kto jej píše. Neskôr som sa jej priblížil, a ona si spomenula. Chvíľu sme si vymienali maily, až sme sa dopracovali k stretnutiu. Vedel som, že má priateľa. Ale aj tak som sa pýtal sam seba, čo asi očakáva od nášho stretnutia. Nesnažil som sa klamať sám seba, že od neho očakáva niečo viac, vedel som, že to bude stretnutie po rokoch, zo zvedavosti. Ale bál som sa toho, že vo mne city knej opäť ožijú, že budem opäť ako malý chlapec, zaľúbený, do tej svojej "pravej", "ideálnej".

Tak sme sa stretli. Bola neskutočne krásna, vyrástla z nej žena. Ozajstná, a naozaj krásna. Tak krásna, že si tu krásu nedokážem ani zapamätať. Spoznať by som ju samozrejme spoznal, ale moj úbohý mozog si nedokázal toľkú krásu zapamätať. Bol som z nej doslova unesený. Navyše- ovplývala neskutočnou inteligenciou, jej rec bola ako anjelsky sepot. Neskutočne krásne sa nám spolu rozrpávala, akoby sme boli stvorený jeden pre druhého, akoby som našiel to, čo som toľko hľadal. Naozaj, nestretol som v živote zenu z ktorej by som bol tak unesený. Snažil som sa nerobiť chybyčky, ktoré by ju odo mňa odradili, ale to sa nedalo. Snažil som sa zapôsobiť, snažil som sa byť sám sebou. Krasne sa usmievat, počúvať ju, snažil som sa aby na mňa nezabudla- a možno- aby z toho vyrástlo dačo viac, hoci som tomu sám neveril. Avšak tých par hodiniek ubehlo veľmi rýchlo, a my sme sa mali rozlúčiť. Ani by ma nenapadlo jej dať niečo na javo, bál som sa- odišla- mne zostala len ďaľšia krásna spomienka na ňu. Nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať- mal som chuť ju uniesť a utekať s ňou niekam, kde by sme boli len ja a ona. Cítil som sa ako malý chlapec. Po toľkých sklamaniach, po tolkej nedôvere k ženám- som to opäť pocítil- ale bal som sa toho. Avšak už odisla. Uvidime sa niekedy? Jej odpoved na moju otázku "dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme", bola velmi nejednoznačná, veľmi strohá. Ano. Proste odišla, a ju ju uz možno nikdy neuvidím. Prepásol som svoju šancu byť so svojou prvou, tou pravou, ideálnou a najkrajšou. Pokašlal som to. Tolko veci si vyčítam, že som mal urobiť inak. Rozmýšlam nad tým- je to naozaj skutočné? Alebo som zmanipulovaný toľkými spomienkami? Naozaj som sa zaľúbil? Snažím sa oklamať sám seba, že sme si len rozumeli, a že mi len bola sympaticka, to že na ňu stále myslím, nie je to čoho sa obávam,to, že sa v noci prebudím s myšlienkou na ňu, nie je kvôli tomu- že som sa bezhlavo zaľúbil. Ah, nie, veď to môžu len ženy! Nepomohla mi ani flaša- nedokážem ju dostat z hlavy. Ale čím to je, ze som ju mal v sebe tak hlboko zakorenenú, že ma ovládla aj po rokoch. Niekedy človek asi nezabudne. Niekedy veru nie. Toto nemôže byť pravda! Veď mám priateľku, ktorá ma miluje a ja ju...naozaj? Alebo je to len zvyk? Možno ľútosť? Veď nám to moc neklape- občas hľadáme východiská- veď tak je to v každom vzťahu. Alebo nie? V živote som nebol neverný žiadnej žene, ani len bozkom. Je možné, aby mi jedna platonická láska, ktorú som v živote ani nepobozkal, narobila toľko zmätku v hlave? Alebo je to naozaj niečo viac- čomu porozumieť ani nemôžem? Medzi nebom a zemou? Môže byť láska, ktorá nie je opätovaná taká silná? Bože, však ona to nikdy nevedela, a asi ani vedieť nebude. Môžem to vôbec láskou nazvať? Neviem. Už nič neviem!

V stretnuti som dufal, že ten idol, ktorý vo mne žil, tú platonickú lásku "rozbijem", a ta ideálna bude moja priateľka. Ale nestalo sa tak. Stalo sa to horšie, čoho som sa bál. Začínam to ľutovať, nemal som jej napísať. Nemali sme sa stretnúť. Láska je niečo, po čom túžime, ale keď to príde, premôže nás to, a spravi z nas uplnych chudakov. Existuje vlastne skutocna laska? Alebo je všetko len otázka času- keď si zvykneme na seba, čiže sila zvyku. Veď stále hľadáme svoje ideály, ktoré aj tak nikdy nedosiahneme.

Svatopluk Hodzovic

Svatopluk Hodzovic

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Filozof hladajuci pravdu v idealoch Zoznam autorových rubrík:  Láska a životSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu